Aktuálne problémy slovenskej historiografie po novembri 1989
(kontroverzie z pohľadu ľudáckej emigrácie)

Vladimír VARINSKÝ

Na Slovensku po páde železnej opony došlo k renesancii fenoménu prezentizmu¹ v jeho romantizujúcej, ale i agresívnej podobe.

Prejavuje sa v “aktuálnom” výklade dejinných udalostí vždy podľa konkrétnej politickej praxe. Príčiny treba vidieť v enormnom náraste politicky motivovaného záujmu o dejiny, pričom tento záujem vyplýva predovšetkým z celkovej nezrelosti či neustálenosti politických pomerov po novembri 1989, ako i maximálne polarizovanej politickej scény na Slovensku. Každá politická strana, hnutie, sociálna, národnostná či náboženská skupina i jednotlivci, ktorí sa usilujú o moc, alebo ju už majú, sa obracajú na dejiny. Pragmatická politika totiž vždy hľadala v dejinách argumenty a zdôvodnenie vlastnej legitimity a ideológie. Pritom politická moc nemá záujem na racionálnom poznaní dejín, ale len na ich prezentistickom prisvojení, či negovaní. Dôsledkom prenikania každodennej politickej propagandy do interpretácie dejín je sústavné “prehodnocovanie” dejín podľa práve aktuálneho ideovo-politického či štátoprávneho modelu ². Nevyhnutným dôsledkom takejto praxe je celková degradácia historiografie ako vednej disciplíny. Prejavuje sa okrem iného v oslabení kognitívnej funkcie dejepisectva na úkor funkcie výchovnej. Odveký zápas medzi racionálnym a citovým vnímaním dejín sa tak v dôsledku politických záujmov rieši v prospech emotívnej interpretácie dejín. Treba podotknúť, že tak ako i v minulosti prezentizmus nevylučuje potrebu narábať len z objektívnymi faktami, rezignuje však pokiaľ ide o ich kritické zhodnotenie. Máme na mysli skutočnosť, že rôzne názorové skupiny pri hodnotení tej ktorej historickej udalosti operujú s objektívne overiteľnými faktami, avšak nie všetky fakty podrobujú rovnakej kritickej analýze.

Niekto by mohol namietať, že takáto prax je s politickým systémom, v ktorom Slovensko žije, nezlučiteľná, typická len pre totalitné systémy. Vývoj na Slovensku po novembri 1989 však ukazuje, že ani systém pluralitnej demokracie nie je v tomto smere imúnny. Koniec koncov na politický prezentizmus v historiografii poukázal už Hegel vo svojej Filozofii dejín, keď vznik záujmu o výskum dejov minulých spájal s politickou objednávkou v súvislosti so vznikom prvých štátnych útvarov.

Treba však povedať, že renesancia prezentizmu v historiografii na Slovensku nemá pôvodcu v profesionálnom dejepisectve. To na vzniku prezentizmu participovalo len v druhom pláne. Rozhodujúci podiel na jeho vzniku mala publicistika. Tá už svojím charakterom je oveľa operatívnejšia a tak, kým profesionálne dejepisectvo dotváralo heuristickú základňu pre komplexné vyhodnotenie dejín, uskutočňovali publicisti vo väčšine prípadov nekvalifikovaný a politicky motivovaný výklad celých úsekov dejín. To viedlo k totálnemu názorovému chaosu a negatívne ovplyvnilo formovanie historického vedomia zvlášť u mladej generácie. Za najhoršie obdobie v tomto smere možno považovať prvé roky po novembri 1989. V snahe odbúrať unitárnosť vo vyučovaní dejepisu upustilo sa od vydávania jednotných učebných osnov. Pri absencii akejkoľvek učebnice dejepisu, ako dôsledku okrem iného i prenikania spomínaného prezentizmu do dejepisu, dostali sa učitelia dejepisu, zvlášť základných a stredných škôl, do zložitej situácie, na ktorú neboli predchádzajúcim paternalistickým režimom pripravení. Príznačný pre situáciu na Slovensku v tomto smere je fakt, že desať rokov po novembri 1989 neexistuje na Slovensku učebnica dejepisu pre gymnáziá. K dispozícii je len učebnica pre stredné odborné školy a učilištia kolektívu autorov³. Na preklenutie tohto “vákua” organizovali metodické centrá odborné semináre pre učiteľov, na ktorých v niekoľkých cykloch prednášali kvalifikovaní historici. Problém bol však v tom, že historik je schopný urobiť viac či menej presnú historickú analýzu dejinných udalostí, nie však každý aj ich didaktickú analýzu. Učitelia sa hlavne dožadovali jasnej odpovede na otázku, čo majú z tohto historikmi veľmi protirečivého obrazu dejinných udalostí učiť. Často sa totiž stávalo, že na tom istom seminári podávali historici diametrálne odlišnú historickú analýzu tej istej historickej udalosti. Keďže obe, často proti sebe stojace “strany” opierali svoju interpretáciu dejín o objektívne overiteľné historické údaje, ostávalo čisto na subjektívnych, zväčša politicky motivovaných postojoch učiteľov, ktorú z podávaných alternatív budú vo vyučovacom procese akceptovať. Bolo zrejmé, že príliš extrapólovaná politická scéna na Slovensku sa zrkadlovým spôsobom premieta i do zápasu o hodnotenie našich národných dejín. Situácia sa ešte zdramatizovala po návrate ľudáckej emigrácie a vystúpení neoľudáckych exponentov z radov historikov.

Po istom čase, v rozpätí 4-5 rokov vydávania len čiastočných štúdií, do zápasu o hodnotenie národných dejín vstúpilo i kvalifikované dejepisectvo edíciou prvých syntetizujúcich monografií.

Charakteristickým znakom ponovembrovej historiografie na Slovensku je medzi historikmi všeobecne pociťovaná potreba prehodnotiť celé úseky dejín, ktoré boli rokmi dominancie jednej politickej strany najviac poznačené. Fakticky neexistuje historik, ktorý by stál v opozícii voči “opravárom” dejín. Rozdiely medzi historikmi sú len v tom, do akej miery je prehodnotenie národných dejín potrebné vykonať. Z tohto pohľadu je možné historickú obec rozdeliť do dvoch početne nerovnakých skupín.

Pre prvú, početne najväčšiu skupinu historikov je príznačná snaha neísť v prehodnocovaní dejín ďalej ako po rok 1948, t.j. po tzv. boľševický prevrat. Prehodnocovanie dejín pred týmto stále fetišizovaným medzníkom sa z viacerých dôvodov uskutočňuje len okrajovo. Predovšetkým preto, že dôležité korekcie obrazu dejín Slovenska, hlavne z obdobia druhej svetovej vojny, boli vykonané v polemike s vládnucou politickou ideológiou už v prednovembrovom období. Máme tu na mysli predovšetkým prácu J. Jablonického, nesporne osobnosti tejto skupiny historikov, ktorý už v roku 1969 svojou knihou Z ilegality do povstania⁴ položil základ pre komplexný výskum dejín Slovenska za druhej svetovej vojny, s osobitným dôrazom na občiansku rezistenciu, čím poukázal na neudržateľnosť jednostranného preferovania komunistického odboja⁵. Následné obdobie normalizácie opätovným oživením triednej optiky v hodnotení národných dejín znehodnotilo dosiahnuté výsledky historikov z obdobia 60.-tych rokov, bolo preto potrebné vykonať opätovnú korekciu obrazu dejín Slovenska z obdobia druhej svetovej vojny. Jablonický tak urobil najprv vydaním samizdatu (1989), ktoré v roku 1990 po páde totalitného režimu vyšlo v knižnej podobe pod názvom Povstanie bez legiend⁶, čím sa pre väčšinu historikov prehodnocovanie tohto úseku národných dejín považuje za v zásade vykonané. Vytvorený historický obraz radí Slovenské národné povstanie (SNP) medzi najväčšie vojenské antifašistické vystúpenia vo svete a súčasne ho považuje za vyústenie celonárodného demokratizačného pohybu proti ľudáckej totalite, hlásiaceho sa k demokratickým tradíciám bývalej ČSR a konečne i k obnoveniu československej štátnosti.

Sú tu však i ďalšie dôvody limitujúce záujem realizovať zásadnejšie korekcie dejín Slovenska pred rokom 1948, akoby stojace v pozadí, majúce politický podtext. Je to predovšetkým záujem pri moci existujúcich politických síl využiť antifašistické obdobie národných dejín na urýchlenie vstupu nového slovenského štátu do zjednotenej Európy, ktorej podobu kreujú víťazné antifašistické veľmoci západného sveta⁷. Zrejme i to je jeden z dôvodov opätovných pompéznych osláv výročí SNP. Naviac je tu i tlak zo zahraničia, a konečne i dohody medzi politickými stranami v súčasnej vládnucej koalícii, právne nespochybňovať Benešove dekréty napr. v súvislosti s realizáciou reštitučných opatrení. To všetko vytvára istý rámec, v ktorom sa prehodnocovanie národných dejín realizuje, s typickým uvoľnením priestoru pre prehodnocovanie hlavne obdobia po roku 1948.

Prehodnocovanie pofebruárových dejín sa okrem dopĺňania mozaiky historického obrazu o tzv. biele miesta v dejinách sústredilo na demytologizáciu predtým glorifikovaných udalostí a osobností dejín. Žiaľ, historiografii sa zatiaľ príliš nedarí podať komplexný, resp. syntetický obraz o tomto úseku národných dejín. Problém je v tom, že v práci historikov jednak pretrvávajú prvky metodológie s typickým hľadaním len takých dôkazov historickej skutočnosti, ktoré potvrdzujú často politicky motivovanú hypotézu, resp. sa objavujú “nové” metodologické prístupy s pragmaticko-moralistickým úsilím o zhodnotenie dejín, s typickým úsilím o obchádzanie tienistých stránok dejinného vývoja. Tak dochádza opäť k jednostrannému opisu pofebruárových dejín, len akosi “naruby”. Ako príklad uvedieme dve práce, ktoré sme mali možnosť dôverne poznať v súvislosti s ich recenzovaním.

Zaujímavá v tomto smere je práca J. Žatkuliaka V mene zákonov a proti občanom⁸. Autor sa pokúsil podať komplexný obraz o represívnej činnosti NV v 50.-tych rokoch. Keďže však v zhode s marxistickou historiografiou a pofebruárovým exilom prijal fetiš februára ako medzníka, nepociťoval potrebu odpovedať na otázku, prečo sa represie realizovali voči obyvateľstvu na Slovensku už v predfebruárovom období. Takto vytvorený obraz o represáliách bol príliš zjednodušený, keďže neodpovedal na otázku príčin represií a súčasne zavádzajúci, keďže evokoval čitateľovu predstavu, že represie boli vlastné len pofebruárovému režimu.

Iný pokus o prehodnotenie určitého úseku pofebruárového obdobia predstavuje práca J. Pešeka Odvrátená tvár totality⁹. Pozitívom je, že autor i vzhľadom na svoju spisbu pred novembrom 1989 prejavil záujem o vyváženejšie, komplexnejšie hodnotenie, s naznačením pozitív i negatív doby. Žiaľ, tento zámer sa mu úplne nepodarilo zrealizovať, keďže pozitívne a negatívne stránky sú podávané len ako paralelne existujúce, bez syntetizujúceho rozmeru. Konečne, pokiaľ ide o hľadanie príčin existencie represií v pofebruárovom režime, ani Pešek sa nedostal ďalej od Žatkuliaka. Príčinu represií vidí v rozpore medzi totalitným režimom a veľkou časťou spoločnosti, ktorá ho odmietala. Tým vytvoril veľmi zavádzajúci obraz o šírke a hĺbke protikomunistického odboja, ako i príčinách represií, akoby boli vynútené odporom obyvateľstva voči totalitnému režimu. Súčasne tak nepriamo ospravedlňuje totalitnú moc za represívnu činnosť voči obyvateľstvu. V skutočnosti, odpor voči režimu, pokiaľ vôbec ako politický odpor existoval, nikdy, až na výnimky na sklonku režimu, nenadobudol takú masovosť, akú mali represálie. Ďalej, väčšina perzekúcií, od tých, ktoré tvorili špičku povestného ľadovca – politických procesov s vysokými komunistickými funkcionármi až po represie voči základnej mase obyvateľstva, najmä voči roľníkom počas kolektivizácie, nebola namierená proti skutočným odporcom režimu (v prípade represií voči komunistickým funkcionárom ani potenciálnym odporcom), ale často išlo len o fiktívnych, umelo vytvorených odporcov.

Z významnejších prác, ktoré vznikli v nedávnom období, je potrebné spomenúť ešte práce J. Pešeka Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948 - 1953¹⁰ a autorov M. Barnovského a J. Pešeka Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 - 1953 ¹¹. Už z názvov týchto prác vyplýva, že si nenárokujú vytvorenie syntetického obrazu pofebruárových dejín Slovenska. Svoju pozornosť venujú tým stránkam národných dejín, ktoré boli v prednovembrovom období tabuizované, čo však neznižuje ich osobitý vedecký prínos.

Uvedené práce, ako i celý rad štúdií, ktoré z priestorových dôvodov neuvádzame, sú pre historiografiu zaujímavé hlavne z dôvodu, že na rozdiel od publicistických prác vznikli na širokom heuristickom základe a tak prinášajú bohatý, doteraz neznámy empirický materiál. Ten však sám osebe ešte nezaručuje vznik pravdivého a vyváženého obrazu dejín našej nedávnej minulosti. Zdá sa, že na syntetické spracovanie pofebruárových dejín si budeme musieť ešte nejaký čas počkať, čo naisto bude v mnohom závisieť od stability politických pomerov na Slovensku.

Druhú, početne menšiu skupinu historikov tvoria tí historici, ktorí sa názorovo a konečne i politicky hlásia k činnosti ľudákov z obdobia Slovenského štátu a väčšinou pochádzajú z radov ich povojnovej emigrácie. Z pozície extrémne vyhraneného nacionalizmu pristupujú k rekonštrukcii národných dejín. Je len samozrejmé, že táto skupina, reprezentovaná hlavne F. Vnukom a M. Ďuricom, nachádzajúca podporu i u mladších historikov – R. Letzovi a J. Bobákovi, sa neuspokojuje s rekonštrukciou dejín len po r. 1948, ale dožaduje sa uskutočniť revíziu i najdávnejšie minulosti¹². Keďže tento zámer má na Slovensku aj politickú podporu zo strany časti spoločnosti, vytvoril sa medzi oboma skupinami historikov nepreklenuteľný rozpor s politickým pozadím.

Spory sa vedú o celý rad otázok, no najostrejšiu podobu majú v súvislosti s hodnotením vojnového Slovenského štátu (1939 - 1945), osobností, ako i ďalších udalostí s ním spojených. V intenciách nacionálne orientovanej pragmatickej politickej skupiny, ktorej záujmy neoľudácky historici napĺňajú, všemožne sa usilujú rehabilitovať vojnovú Slovenskú republiku rokov 1939 - 1945, jej politický systém, režim a najmä čelných predstaviteľov štátnej moci.

Najfrekventovanejšou a zároveň najkontroverznejšou otázkou je miera zodpovednosti Dr. J. Tisu za realizáciu holokaustu na Slovensku. Samozrejme, že neoľudácka skupina historikov sa usiluje spochybniť zodpovednosť Dr. J. Tisu a celej vládnej garnitúry za deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska do vyhladzovacích táborov v Ríši, za likvidáciu účastníkov SNP, za deportáciu tisícok zajatých povstalcov do zajateckých táborov, za verejné popravy a masové vraždy civilného obyvateľstva, za vypaľovanie obcí a osád, ktoré mohli poslúžiť partizánskemu hnutiu. Na druhej strane sa usilujú totálne zdiskreditovať účastníkov odboja, odboj ako taký, no hlavne jeho vyvrcholenie – SNP. Povstanie považujú za národnú tragédiu, ktorým bola na celých 50 rokov zničená slovenská štátnosť. Najčastejšie útočia na jeho národný charakter, keďže Slováci, ako argumentujú, nemohli viesť boj proti vlastnej štátnosti. Alebo inak, že 78 tisíc povstalcov (vojakov i partizánov) predstavovalo len 2,93% všetkého obyvateľstva, čo nemôže predstavovať reprezentatívnu vzorku národných záujmov, keďže, ako argumentujú, 95% obyvateľstva bolo proti nemu¹³. Naviac SNP považujú v zhode s F. Ďurčanským (Biela kniha – 1954)¹⁴ za začiatok výstavby totalitného komunistického systému. Február 1948 pre nich žiadny medzník nie je.

Na druhej strane skupina historikov všestranne obhajujúca SNP, predovšetkým takých atribútov, ktoré ho robia celonárodným protifašistickým vystúpením, nemôže poprieť skutočnosť, že povstalci vyhlásili Československú republiku. Vplyv SNP na zánik Slovenského štátu však bagatelizujú argumentáciou, že zánik Slovenského štátu bol uskutočnený oveľa skôr na medzinárodnej úrovni¹⁵. Ich orientácia na obhajobu SNP a tým aj jeho odkazu – vyjadreného okrem iného i v potrebe štátoprávneho spolunažívania Slovákov a Čechov - však naráža na skutočnosť, že v r. 1993 vznikla nová Slovenská republika, ktorá sa, aj kvôli obhajobe SNP, k štátotvorným ambíciám Slovákov z r. 1939 - 1945 nemôže hlásiť. A konečne, nie je podpora štátotvorného úsilia Slovákov po novembri 1989 a vzniku Slovenského štátu v r. 1993, prinajmenšom ignorovanie odkazu SNP? Ako vidieť, nejde len o historickú stránku veci, ale o výsostne politickú otázku.

Spory medzi oboma skupinami historikov nadobudli výrazne kontroverznú podobu. Vzájomné obviňovanie a osočovanie z plagiátorstva a neschopnosti robiť vedu dosiahli také rozmery, že dialóg sa fakticky nekoná¹⁶.

Paradoxom je, že práve apologéti Slovenského štátu, ktorí sa v čase svojej emigrácie prezentovali ako ideovo a politicky netolerantná skupina, sa po rokoch nútenej emigrácie, možno i vďaka pobytu v demokratickom svete, dialógu zvlášť dožadujú. Druhým paradoxom ponovembrového vývoja je skutočnosť, že práve tá časť historikov, ktorá sa už v prednovembrovom období dovolávala nutného dialógu a výskumu i tabuovaných tém národných dejín, o konfrontáciu s neoľudáckou výzvov príliš nestojí. Výsledkom je, že vedecké konferencie sa organizujú bez účasti predstaviteľov druhej skupiny.

Ostatná väčšina historikov, ako i odborná slovenská verejnosť, je chtiac či nechtiac do tohoto konfliktu vťahovaná. Ukázalo sa to napr. v súvislosti so zverejnením Ďuricovej knihy Dejiny Slovenska a Slovákov v septembri 1996 a jej následnej distribúcie MŠ SR na základné školy, ktorá mala byť používaná ako príručka k učebnici dejepisu. Už o niekoľko mesiacov (27. 3. 1997) zaujal Historický ústav SAV Stanovisko ku knihe M. S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov, ktoré adresoval ministerke školstva SR – Eve Slavkovskej. Celá akcia prekročila rámec odbornosti a viedla sa so silným politickým podtónom. Stanovisko... bolo zaslané i do viacerých európskych tlačových agentúr. Následne, pod tlakom viacerých demarší vo forme nátlaku na Ministerstvo zahraničných vecí Slovenska, vláda Slovenskej republiky rozhodla, že táto publikácia sa od 1. júla 1997 nebude používať v pedagogickom procese na slovenských školách¹⁷.

Z nášho krátkeho exkurzu do situácie v slovenskej ponovembrovej historiografii si čitateľ iste povšimol, že tento zápas o interpretáciu národných dejín je i zápasom o vedomie národa, čo už samo osebe nadobúda politické zafarbenie. Jeho scénou, kde sa odohráva, je i vzdelávací proces – prenáša sa do školskej politiky, tvorby učebníc a nevyhnutne zanecháva svoje stopy na konečnej podobe historického vedomia národa.

Poznámky